Vzpomínky na studijní výjezd do multikulturního Istanbulu. Erasmus je příležitost, kterou by měl během studia využít každý

Alex Mičáň, student Erasmu+

Erasmus+

Říkali jste si, jaké to je strávit letní semestr na vysoké škole v Istanbulu? Přečtěte si příběh studenta ze série #Erasmusstories

Starobylá a „veľmi ale veľmi rozľahlá“ turecká metropole se stala od ledna do června roku 2019 domovem pro Alexe Mičáňa, který pochází se Slovenska, ale nyní studuje na Vysoké škole ekonomické v Praze. Jaký byl jeho půlrok v dalekém městě rozprostírajícím se na evropském i asijském pobřeží zároveň? A proč na tuto životní etapu podle vlastních slov vzpomíná s nostalgickým úsměvem na tváři?

Bol marec 2018, keď mi počas výletu v Zlíne prišiel mail, že budúci letný semester vycestujem na študijný pobyt do zahraničia, konkrétne do tureckého Istanbulu. Prvý človek, ktorému som to následne oznámil bola moja mama. Hoci jej prvotná reakcia nebola veľmi pozitívna, nakoľko sa nejedná o veľmi „safe place“ (ako ho sama nazvala), neodradilo ma to a bol som pripravený túto možnosť využiť naplno.

Alex Míčaň

Rok ubehol ako voda a čím viac sa blížil termín odchodu, tým viac som bol vzrušenejší ale aj vystrašenejší. Posledné dni či týždne však boli najhektickejšie. Smrť blízkeho kamaráta a zložité skúškové obdobie zohrali v tomto prípade veľkú rolu a odlet do cudziny na niekoľko ďalších mesiacov pre mňa okrem iného znamenalo v tom čase vykúpenie. Po prílete ma na letisku čakal Emre, môj buddy, ktorého mi pridelila škola. Vzali sme si Uber a odišli do mesta na adresu, ktorá mala byť najbližšie mesiace mojim nocľahom. Inak Istanbul je naozaj veľmi ale veľmi rozľahlé mesto. Z (tej doby funkčného) letiska vzdialeného od centra asi 15 kilometrov nám cesta doň trvala vyše hodiny! Pri premávke sa teda vyplatí mať veľmi pevné nervy. Ďalšie prekvapenie nastalo v dome, kde som mal byť ubytovaný. Kompetentní akosi zabudli, že z mojej izby sa jedno dievča ešte neodsťahovalo a tak som musel prvé 2 týždne stráviť v inej izbe a dokonca s rozbitým oknom (pripomínam, že bol koniec januára a v Istanbule vie byť tiež pekná zima či dokonca aj sneh!). Pred začiatkom semestra som sa ale mohol konečne presťahovať do „mojej“ izby na poschodí, na ktorú som si veľmi rýchlo zvykol a stala sa mi „druhým domovom“.

Turecko

Na čo som si už zvykal pomalšie, bola (pre mňa) nová kultúra a nová spoločnosť ľudí. Predsa len sa jednalo o región, ktorý je vo väčšine výrazne rozdielny oproti tomu stredoeurópskemu. Keďže dominantným náboženstvom je islam, na ktorý si domáci dosť potrpia, môžete úplne zabudnúť napr. na výrobky z bravčového mäsa či lacný alkohol v obchodoch. Ženy musia počítať napr. s povinnosťou zahaliť sa pri návšteve mešít, ale aj iných pamiatok. Mužom sa na druhej strane odporúča stále nosiť nohavice (aj pri letných horúčavách). Množstvo ľudí mi ale povedalo, že Istanbul je multikultúrne mesto a rozdielnosť či miešanie zvykov a tradícií je tu samozrejmosťou. V mojom prípade to teda znamenalo, že v pokročilej jari, kedy sa už teploty šplhali k 30 stupňom, som mohol nosiť kraťasy bez rizika právnych následkov.

Čo sa školy týka, myslím, že som nemal nejak veľké očakávania. 2 týždne pred začatím semestra sa konal orientačný deň, kedy nám boli rozdané potrebné uvítacie materiály a zaslané prezentácie. Prekvapením dňa bolo pre mňa zistenie, že minarety (veže, z ktorých sa zvolávajú moslimovia k modlitbe) sa nachádzajú aj v areáli školy. Nakoľko som sa domnieval, že v priebehu vyučovania to môže byť celkom rušivý element, chcel som môjho guida opýtať, či budeme tieto „zvuky“ počúvať pravidelne. Možno by na tom nebolo nič zlé, kebyže sa ho to nepýtam v momente jeho modlitby, na ktorú ho pár sekúnd dozadu zvolali tie „zvuky“ z minaretu. Odpovedal mi s relatívne prekvapeným výrazom, že áno. Poviem vám, že málokedy v živote som sa cítil tak trápne. Každopádne semester prebehol veľmi rýchlo a prekvapivo kľudne. Vďaka zhovievavosti zahraničného oddelenia (ako v Prahe, tak aj v Istanbule) som mal pri výbere predmetov voľnú ruku a mohol som študovať také kurzy, aké som chcel. Nakoniec som si vybral 4: sociálna politika, medzinárodný obchod, globálne výzvy a turečtina pre začiatočníkov. Pri konečnom porovnaní som skonštatoval, že Turci si „idú“ o dosť pomalším tempom, ako som bol zvyknutý z Prahy. Nedostávali sme žiadne domáce úlohy a neboli ani záverečné ústne skúšky, čo mne (a myslím, že aj ostatným Erazmákom) veľmi vyhovovalo, nakoľko sme sa mohli sústrediť na poznávanie novej kultúry a nových miest nielen v Turecku, ale aj v blízkom zahraničí.

Práve cestovanie malo (a stále má) pre mňa najväčší zmysel, pokiaľ ide o študijné pobyty v zahraničí. Od začiatku som bol presvedčený, že sa chcem týmto presvedčením riadiť. Hneď v prvý mesiac sme sa takmer všetci Erazmáci vybrali na „poznávačku“ Istanbulu a následne aj na výlet do centrálnej časti Turecka, konkrétne do Kapadokie, ktorá je možno mnohým známa vďaka letom teplovzdušným balónom a ktorú sa mi podarilo absolvovať, nakoľko nie je vždy isté, či sa v daný deň bude lietať (závisí to najmä od počasia).

Nasledovalo pre mňa veľmi intenzívne obdobie výletov ako po Turecku, tak aj po okolitých krajinách. Najväčším zážitkom bola pre mňa Veľká noc strávená v hlavných mestách zakaukazských štátov. Času síce nebolo veľa, no bolo to o to viac dobrodružnejšie. Prílet do Baku, cesta nočným vlakom (na drevených posteliach) do Tbilisi a Jerevanu a nakoniec návrat cez Kyjev späť do Istanbulu bolo nezabudnuteľné. Najviac ma však zaujalo práve hlavné mesto Azerbajdžanu. Baku by som nazval aj ako „malý Istanbul“, nakoľko ide o región historicky spätý s Tureckom (na rozdiel od „komunistického“ Gruzínska a Arménska) a islam má aj tu väčšinové zastúpenie medzi veriacimi. Skvelá promenáda popri pobreží Kaspického mora spolu s výhľadom na Plamenné veže vo mne zanechali silný dojem. Silným zážitkom bola pre mňa aj nočná cesta vlakom do Tbilisi a prvé strávenie noci v lôžkovom kupé, čo si (vzhľadom na absolútne súkromie) skutočne vychutnal. Naopak o niečo menšiu „radosť“ vo mne zanechal arménsky taxikár, ktorý zneužil neznalosť „západného“ turistu a okradol ma asi o 15 eur. Ale aj to sú cestovateľské zážitky.

Alex Mičaň v Turecku

Po skúškovom období som si doprial posledný zahraničný výlet a to týždeň na Cypre, kam som sa obzvlášť tešil nakoľko to pre mňa znamenalo akýsi dočasný „návrat“ do Únie. Zaujímavým bol hneď na začiatku fakt, že Turecko snáď ako jediné uznáva severný Cyprus za samostatný štát a jeho hranica symbolicky prechádza stredom hlavného mesta Nikózia. Takže som prvý krát v živote prekročil hranicu štátov pešo a po dlhých mesiacoch som sa ocitol späť „doma“, čo sa okrem iného dalo spoznať aj tak, že som si konečne mohol zapnúť roaming a používať balíček mobilných dát bez akýchkoľvek príplatkov. Za ten týždeň som tak stihol precestovať takmer celú južnú časť ostrova, okrem návštevy kultúrnych pamiatok sa aj okúpať v mori. Spomínam sa na jeden stresujúci zážitok, kedy mi deň pred odletom meškal autobus a hrozilo mi, že nestihnem prestup v neďalekom meste späť do Nikózie a budem tak musieť zvoliť drahú taxi službu či dokonca prenocovať niekde na úplne cudzom mieste. Akoby zázrakom sa mi však podarilo naraziť na dve slečny Slovenky, ktoré mi z vlastnej vôle dali svoj spiatočný lístok, aby som sa mohol dostať späť. V prípade teda, že čítajú tento článok, chcem sa im ešte raz veľmi pekne poďakovať. Zachránili ste ma.

Samozrejme tých výletov bolo oveľa viac a o mojom študijnom pobyte by som mohol pokračovať v písaní aj do zajtra. Takisto ako XY študentov, ktorí majú XY podobných zážitkov či skúseností zo svojich výjazdov do zahraničia. Je to príležitosť, ktorú by ste počas vašich štúdií mali rozhodne využiť. V tejto neľahkej dobe si na túto životnú etapu spomínam ešte intenzívnejšie a s nostalgickým úsmevom na tvári. Dúfam a verím v to, že sa budeme môcť už čoskoro opäť oddať slobodnému poznávaniu nových miest či kultúr a splniť si tak ďalšie sny a plány.